O tom, ako som sa zasnúbila bez môjho vedomia, ako som agresívny plavec a prečo je zlý futbalista dobrý zamestnanec

Čaute slečny!

Som v novom! Už som presťahovaná a je to tu super – veľká kuchyňa a gauče na streche. Takže som spoko. Ráno sa budím na spev muezína z neďalekej mešity alebo na to, že vypadol prúd, nejde klíma ani ventilátor a ja sa v štyridsiatkach varím zaživa.

Untitled

Teplo je zatiaľ to, čo zvládam najhoršie. Často mám bolesti hlavy, neviem poriadne spať a celá moja bytosť je v  takýchto teplotách trochu zlomená. Dokonca som začala piť vodu, nielen čaj a kávu, čo je pre mňa netypické. A pijem ju s ľadom, ešte netypickejšie! Piva som sa nedotkla už niekoľko týždňov, prešla ma chuť piť pivo v saune.

Nepísala som vám dlhšie, odpusťte, posledné dni sa toho totiž udialo nadmieru veľa. V práci sme urobili mnohé pokroky! Napríklad sme absolvovali mnoho pohovorov a hľadali sociálnych pracovníkov, inžiniera na stavbu školy, koordinátora vzdelávania či projektového manažéra a na každú pozíciu našli hneď niekoľko vhodných uchádzačov.

Začali sme proces verejného obstarávania na stavebnú firmu, ktorá vybraným školám postaví nové triedy pre deti. Potenciálne firmy sme vzali do škôl a merali sme, mudrovali, rátali.

Navštívili sme všetky projektové školy a zozbierali potrebné údaje o deťoch či učiteľoch, deti sme registrovali.

A taká registrácia, to je vám vcelku zaujímavý proces. V piatok dedinský rozhlas, teda duchovný z mešity, ohlásil, že je treba prísť vtedy a vtedy do školy zapísať sa na doučovania, psychosociálne stretnutia a rekreačné aktivity. Náš projekt má mať dosah na 720 detí a my máme po piatich dňoch registrácií vo všetkých obciach v cieľovej skupine vyše 1050 detí! Takže nás čakajú náročné časy.

Je to ale zároveň známka toho, že sa hlásia aj tie deti, ktoré sme v databáze od riaditeľov nemali, teda také, ktoré nikdy do školy nechodili! Máme obrovskú možnosť tieto deti podchytiť počas prázdnin, aby od septembra normálne nastúpili do školy.

O týždeň prebehne prvý tréning učiteľov. Budeme s nimi hovoriť o tom, ako pristupovať k deťom v konfliktných zónach a analyzovať konkrétne modelové situácie.

Začíname i s kampaňou Späť do školy, v rámci ktorej oslovíme komunity a prediskutujeme s nimi výhody školskej dochádzky. V každej škole sa naši pracovníci zúčastnia rodičovského združenia, kde dostanú priestor na akési osvetové okienko. V jednej obci sa rodičovské združenie uskutočňuje pravidelne v mešite a  je prístupné len malej časti vplyvnejších otcov. Budeme sa preto snažiť tému citlivo uchopiť a buď zmeniť lokalitu stretnutí a postupne začleniť do rozhodovania o deťoch aj matky alebo začať osobitné stretnutia len s matkami. Týmto teda pracovne žijeme.

Priatelia, pomôžte nám pomáhať! Aj vďaka malému pravidelnému príspevku dokážeme v Iraku robiť takéto úžasné veci, ktoré majú zmysel!

Prispieť môžete TU. Za nás všetkých v Iraku VÁM ĎAKUJEM!

^13D53049084F1C93A32090DBD7C88C30E56DA59297AAFC14CE^pimgpsh_fullsize_distr

A teraz polopracovná vec – futbalový turnaj. Vláda organizuje zápasy, kde si merajú sily medzinárodné mimovládne organizácie, lokálne organizácie a úradníci z ministerstiev. Rôzne národnosti, vyznania a športové skúsenosti. Výborný nápad!

Všetky zápasy sa uskutočnili v noci o jedenástej alebo o polnoci, aby mali silu športovať aj chalani, ktorí majú počas dňa Ramadán a postia sa. Prvý zápas sme s hlavou vztýčenou prehrali 11:1! A pri ďalších sme v prehrách pokračovali. To ale mne ako osobe, ktorá súťaživosti nerozumie a športy preklína, bolo vcelku ukradnuté. Vychutnávala som si výbornú atmosféru v hľadisku. Nenadávalo sa, mali sme bubon aj plagát, kolegovia priniesli deti aj niečo pod zub a na našich kolegoch, ktorí sa šmýkali a padali, sme sa poriadne nasmiali.

To, že sme dopadli. ako sme dopadli (lebo sme hrali, ako sme hrali) možno znamená, že sú “naši chlapci” slabí v športe a nemajú kondičku. Ale tú nemajú preto, že sú silní v kancelárii. A takýmito slovami sme uzavreli aj celý turnaj. Nie ako fiasko, ale ako úspešné bilancovanie medzi mimovládkami o tom, kto koľko robí a kto sa ako ulieva! A z tohto pohľadu na vec sme absolútnymi víťazmi, čo sme hneď oslávili spoločnou večerou zamestnancov.

Kolega a kolegyňa ma nedávno pozvali do ich rodín na iftar. Ako som písala minule, iftar je večera po západe slnka. Obe večere boli pritom úplné iné… poviem vám o oboch.

Návšteva prvá: U kolegu ma najprv usadili do klimatizovanej obývačky s otcom rodiny a televíziou, avšak ja som sa vypýtala k ženám do kuchyne. A aj keď ani jedna nevedela slovko po anglicky, ohromne sme sa nasmiali! Boli mi vysvetlené rodinné vzťahy, navliekli ma do šiat, ktoré mi neskôr aj darovali a vyzvali ma, nech ukážem, ako to v tej Európe robíme ryžu. Diškurovali sme, koľko vody treba naliať nad okraj ryže či koľko minút nechať ryžu postáť po vypnutí plynu. Ryžu som uvarila a nezhorela ani nebola rozvarená.

Vydýchla som si a rozhovor pokračoval. O tom, že dve zo zúčastnených žien môžu piť a jesť, lebo perióda im umožňuje mať pár dní výnimku z pôstu i o tom, že dvaja bratia im žijú v Nemecku a môj kolega sa z Nemecka vrátil po tom, čo mama zomrela a ocino osamel. Pre jazykovú bariéru som si pritom všetko dovtípila iba z gestikulácie a mala pocit, že hodiny na literárno-dramatickom krúžku, ktorý som v detstve navštevovala, som v tento večer zúročila do bodky!

20170605_192459_HDR(1)

Ako sa večer uberal, aj prísny otec sa pomaly obmäkčil. Na začiatku pôsobil odťažito stareckým dojmom. Svojím postojom akoby hovoril, že rozumie životu a jeho zmyslu, len je dnes príliš unavený, aby to nám nevďačníkom všetko vysvetlil. Pohľad naň automaticky vyvolával nekonečný rešpekt a bázeň.

Postupne so mnou začal nadväzovať očný kontakt. Ukázal mi fotku jeho zosnulej manželky a gestami vysvetlil, že v jeho rodine mnohoženstvo neuznávajú. On si vzal len jednu ženu, ktorú ľúbil. Sám mal síce dve maminy, ale odvtedy už zvyk prelomili. Táto tradícia vymiera, čo sa dá pozorovať u mnohých rodín.

Následne zhodnotil, že keďže mám už 28, je ale ozaj najvyšší čas, aby som sa vydala! Naznačoval pritom, že jeho syn má 32 rokov a ešte žiadnu ženu. Keď sme jedli, prehadzoval mi jeho mäso do môjho taniera. A na konci večera sa na mňa škeril a vravel, nech ešte prídem a prespím u nich a že si moju návštevu vážia. Dokonca sa rodina dohodla, že keď počas Ramadánu pôjde jedna zo sestier do Mekky, prinesie mi svätenú vodu zo studne Zam-Zam. Zapadla som do rodiny a v kútikoch izby sa začalo pošuškávať. Potom ma ženy nechali v izbe samú s mojím kolegom.

Poznáte to, keď napríklad na rodinných návštevách s niektorými ľuďmi neviete, či sa patrí dať na líce jednu pusu alebo dve, alebo či vôbec nejakú a vzniká z toho nepodarené cmukanie do vzduchu, zrážanie sa nosmi a červenanie sa? Tak tu sa to znásobuje tým, že bozky na líce (žena žene) sú akýmsi sociogramom! Ak vám niekto dá také dve, tri pusy, znamená to, že vás má rád. Odtiahnuť sa nemôžete a zároveň nakloniť sa na ďalšiu sa považuje za faux-pas.

Ja som pri odchode dostala od sestier štyri pusy a od jednej až päť! A vtedy mi napadlo – ako ma asi vnímala kolegova rodina? Prešla som predsa všetkými testami! Do kelu, nie sme my náhodou zasnúbení alebo čosi také? Vedia všetko o mojej rodine a chcú ju stretnúť, dostala som šaty, obdržím vodu z Mekky, prebrali sme ženské cykly, uvarila som ryžu, otec ma pozýva na prespávačku, bola som vybozkávaná, kolega ma môže domov voľne vyprevádzať a občas po mne nekoordinovane v miestnosti ľudia žmurkali…

Ak sa vám nechce čítať, pozerajte si fotky. Vždy nejaké nové pridávam na www.instagram.com/pisemdomovziraku

^7825C250559C774DC90C0903E5DBB4465EFF7D56AC6A4EAB9B^pimgpsh_fullsize_distr

Návšteva druhá: U kolegyni sa žiadne neohlásené zásnuby nediali, avšak objavila som v sebe materinské city! Pred pár dňami som to povedala mame a bola dojatá, že bude babkou. Mierne som podcenila, čo mame vravieť a čo nie… Síce mám decká veľmi rada a fascinujú ma, mám pred nimi však často rešpekt a málokedy cítim nutkanie si také malé stvorenie zaobstarať.

Rozvetvená rodina mojej kolegyne (je z 13 detí, pričom každé z detí má minimálne tri deti) sa postarala o zábavu. Kým chlapci a dievčatá upratovali zo stola, muži pili čaj a ženy umývali riady, ku ktorým som nebola pripustená, ochočila si ma banda 5- až 8-ročných. Učili sme sa navzájom farby, čísla a zvieratká v angličtine a kurdštine, naháňali sme sa a keď bolo trápne ticho, tak som občas nejaké z nich vyhodila do vzduchu. Učili sa veľmi rýchlo a nerobili žiadne veľké “kulehy”. Prebrali sme ťažké filozofické úvahy a podrobili ma mnohým skúškam. Skvelý večer!

Po večeri sme šli na kúpalisko. Som zo Senca, ako viete, a som lokálpatriot, ako viete tiež. Keďže som od mala vyrastala pri jazerách, plávanie mám veľmi rada. Som tolerantná voči tým, ktorí plávať nevedia, avšak, ak mi pretnú cestu, som pasívne agresívna. To som o sebe, samozrejme, nevedela, až kým som nezažila kurdské kupko.

Čisto ženské osadenstvo. Folklórna kurdská muzika na plné pecky. Chaos. Horda ľudí. Bazén je rozdelený na dve polovice – na jednej sa učia plávať, na druhej sa pláva (malo by sa plávať). Bola som presvedčená, že všetci plávajú v bazéne dĺžky, ale v tomto bazéne sa plávalo podľa nálady. Pôsobilo to ako nejaká abstraktná a absurdná dráma.

Plávam si a zrazu podo mnou baba, vedľa mňa ktosi, z ničoho nič niekto skáče z mostíka. Keďže je hudba hlasnejšie ako na trance smažkách, nikoho nepočuť plávať popri vás a nemáte šancu sa uhnúť. Skončíte doškrabaná, vystresovaná a unavená skôr mentálne, ako fyzicky. Napriek tomu to bol super zážitok vidieť, ako rýchlo sa vedia dospeláci naučiť plávať. Je to motivujúce. Kolegyňa plávala štvrtý raz v živote, jej sestry prvý raz. Asi pôjdem zase!

Mimochodom, aj takto vyzerá život v Iraku. Pripájam pár fotiek z posledných dní…

Zakončím dnešné rozprávanie tým, že už mám aj kamošov, už sa neutiekam len k predstavám o objímaní oviec. Veľkou oporou sú mi kolegovia odtiaľto, s ktorými trávim v kancelárii a v teréne najviac času aj tím ľudí zo zahraničia. Každý svojím veľkým dielom. Lenka – Čechoslovenka – pečie neskutočné koláče. Domi púšťa vždy dobrú hudbu. Clément mi robí rannú kávu, Zdeněk rozpráva o novinkách v politike a Maciek má v talóne vtipné príbehy z predošlých misií. Chiara je poradca na lokálnu gastronómiu a s Jessem kŕmim susedove zajace.

Nemusíte sa teda o mňa báť, našla som si prechodnú rodinu.

Ale vy to miesto v mojom srdci nestrácate, teším sa na vás a píšem zas!

Nabudúce aj o tom, ako prebehli tréningy učiteľov, ako som stretla partu Slovákov, ako som dala mená švábom na priedomí a prečo je kamarát moslim – latentný ateista a presvedčením evolucionista – frustrovaný.

Vaša Miška

PS: Vedeli ste, že myška znamená v kurdštine a slovenčine to isté – malá myš? Vysvetľujem si to tak, že mi je tento Kurdistan ozaj súdený. Možno tie zásnuby predsa len neodvolám…

 

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s