Ako neodmietnuť čaj v Kurdistane a neskladovať zbrane v skrini

Milé baby!

Mám za sebou len dva týždne v Iraku a mne sa zdá, akoby som v tejto krajiny žila omnoho dlhšie. Čas tu síce plynie pomalšie, no nových skúseností, práce a zážitkov je tak veľa, že na ich skutočné prežitie občas moje dni nestačia.

Je preto aj dobré, že je opäť nedeľa a ja som tu s ďalším listom. Zas mám toho toľko, čo napísať, že všetko sa mi do riadkov ani nezmestí.

Nedávno ste sa ma pýtali, aké kurdské slová ešte poznám. Nuž, viem povedať kolegom, že som hladná a spýtať sa, kedy ideme na obed. Na obede si viem vypýtať kurací sendvič aj ayran, teda nápoj z jogurtu a vody a po obede dokážem objednať čierny čaj pre celý stôl.

Môže to znieť prízemne, že sa všetko točí okolo jedla. Ono to však je asi bežné, že keď je človek v strese alebo rieši intelektuálne náročné úlohy, jeho základné potreby sa ozývajú o to viac.

Keď som sa napríklad na Slovensku dlhé hodiny, často do noci, venovala integračným projektom zameraným na ľudí s medzinárodnou ochranou (azylantov a tzv. doplnkáčov), stretávala som sa s ťažkými príbehmi, traumatizovanými deťmi a riešila nespočetne veľa konfliktov. Práve v týchto momentoch som si každý večer povedala, že si zaslúžim odmenu! A tak som si vždy po ceste do práce dopriala horalku a po práci zase hot dog s horčicou na autobusovej stanici. Stáva sa to aj vám? Vážite si viac svoj komfort, svoje obľúbené jedlá, miesta a ľudí, keď ste zavalené starosťami?

Ak nie ste až také čitateľské typy, sledujte Irak cez môj www.instagram.com/pisemdomovziraku.

Moja slovná zásoba tak poukazuje na to, že práce je naozaj dosť. Keďže však stále čakám na bezpečnostné povolenie do terénu, do mnohých častí Iraku ešte nesmiem vstupovať. Tento týždeň som ale nebola zavalená len administratívou. V našej druhej kancelárii neďaleko Mosulu som školila našich pracovníkov, ktorí sa venujú deťom na školách alebo často pomáhajú s distribúciou základných potravín či iných potrieb priamo v  meste Mosul.

Clipboard02

Zvyšovanie zručností našich zamestnancov nazývame pojmom “budovanie kapacít”. V humanitárnom a rozvojovom kontexte smerujú mimovládne organizácie k stavu, kedy už ich služby nebudú potrebné, pretože domáce obyvateľstvo si všetky úlohy dokáže pokryť samo. Jednou z úloh nás, pracovníkov zo zahraničia, je školiť kolegov v oblastiach, ktoré sa im môžu zísť v súčasnom povolaní alebo aj v tých budúcich. Učíme ich napríklad základom psychosociálnej práce s deťmi, ako poskytovať zdravotnícku prvú pomoc alebo ako si vytvoriť excelovskú tabuľku v počítači.

Keď sme sa raz cez obed medzi týmito školeniami chystali do ulíc kúpiť si falafel, jedna z účastníčok školenia nás zastavila a o pár minút prišla s obedom pre nás všetkých 15!

Pohostenie počas školenia

Táto pohostinnosť mi je veľmi sympatická a okamžite som si na to zvykla. Jeden navarí, ďalší pripraví čaj, tretí umyje riady. Nikto sa pritom s nikým nedohaduje, ide to automaticky. Na týchto ľuďoch ľahko zbadáte, ako sú rodinne a komunitne založení. Individualizmus, ktorý na Západe (v dobrom aj v zlom) zmenil našu  spoločnosť,  do Iraku, zdá sa, ešte nepresiakol.

Mimochodom, také pitie čaju v Kurdistane je bežným rituálom ráno, na obed, večer a asi ešte 10-krát medzi tým. Odmietnuť čaj je faux-pas a ak chcete byť s prísediacim za dobre, čaj si dajte. Pochopiteľne, vyústi to v to, že sa vám z presladeného čierneho čaju budú triasť ruky a zvýšite si nielen hladinu kofeínu, ale aj pravdepodobnosť na infarkt a cukrovku. Ale verte mi, stojí to za to!

Tento týždeň sme tiež sedeli s celým tímom a premýšľali, aké činnosti naplánujeme na ďalšie mesiace. Keď takéto aktivity plánujeme, hovoríme zvyčajne o štyroch skupinách obyvateľstva, s ktorými robíme: domáce obyvateľstvo, navrátené obyvateľstvo (odišli počas konfliktu a vrátili sa), vnútorné vysídlené obyvateľstvo (odišli z miesta konfliktu a teraz žijú v inej časti Iraku) a utečenci (napríklad zo Sýrie). A naše aktivity s deťmi, rodinami a učiteľmi sa následne snažíme nastaviť nielen podľa aktuálnych potrieb, ale aj na základe prognóz, ktoré nám naznačujú, ako sa môže konflikt vyvinúť a aké pohyby obyvateľstva sa môžu diať.

Cez leto budeme organizovať tzv. obnovovacie kurzy pre decká, ktoré pre konflikt zameškali školu alebo ju  z rôznych individuálnych dôvodov nezvládali. Ideme sa zamerať aj na dievčatá, ktoré v oblasti Zumar, kde projekt prebieha, chodia do školy len zriedkavo.

Chcete pomáhať v Iraku s nami? Budeme Vám vďační za každý, i malý pravidelný príspevok. Vďaka nemu tu dokážeme urobiť viac. Prispieť môžete TU. Ďakujem!

Prečo? Medzi dôvodmi môže byť aj to, že školy sú zmiešané a rodičia svoje dcéry nechcú do takýchto škôl dávať. Alebo pre nich vzdelanie ich dcér nie je dôležité a radšej preferujú, aby sa dievčatá v skorom veku vydali.

Príčiny sú ale tiež praktické – školy sú preplnené, veľmi vzdialené od bydliska, cesty k nim môžu byť zamínované alebo rodičia nemajú finančné prostriedky na dopravu. A, samozrejme, často sú deti zdrojom zárobku a rodina si skrátka nemôže dovoliť, aby jeden z jej členov chodil do školy.

IMG_5791

Práca s rodičmi je v  našich programoch nesmierne dôležitá. Jeden z našich pracovníkov bol frustrovaný z nedávneho “focus-group” stretnutia, kedy sa z 30 učiteľov vyjadrili len traja, že dajú svoje vlastné dcéry ďalší rok do školy. “A to boli učitelia, tak si asi viete predstaviť, ako to vnímajú pastieri,” komentoval.

Stretávam sa teda s takými rozhodnutiami, na ktoré už my v Európe nie sme zvyknutí. Je kľúčové si vtedy uvedomiť, v akom kontexte pracujeme a podľa toho prispôsobiť svoj prístup.

Na fotkách napríklad vidíte obrázky z plagátu, ktorý vysvetľuje rodičom, ako v dome skladovať zbrane tak, aby bolo dieťa v bezpečí.

To je čosi, čo je pre nás šokujúce až hrozivé. Zároveň, nebuďme pobúrení, pretože, keď si to zarámcujeme do momentálnej situácie, vidíme, že len za predošlý víkend bolo napríklad v Mosule presídlených cca 30-tisíc ľudí a štyri školy boli minulý týždeň napadnuté.

A teraz info okienko! Sľúbila som vám, že napíšem čosi ku Kurdistanu. História Kurdistanu je históriou siahajúcou ďaleko do minulosti, krvavá a boľavá, plná utláčania a bojov.

Kurdistan sa rozlieha v piatich krajinách: Irak, Irán, Turecko, Sýria a Arménsko. Kurdi nemajú vlastné územie, je to najväčší národ na svete bez vlastného štátu.

Počet obyvateľov sa uvádza od 30 do 50 miliónov, z čoho asi 5,5 milióna (uvádza sa aj osem) žije na území Iraku. Veľa Kurdov žije v zahraničí.  Kurdi majú podobný jazyk ako perzština v Iráne.

Na Slovensku ich žije tiež niekoľko, sú to najmä ľudia so statusom tzv. osoby bez štátnej príslušnosti. Postupne vám budem písať konkrétne špecifiká. Uvidíte na príkladoch, akú majú Kurdi vo všeobecnosti povahu a zvyklosti.

A na záver – dlho som vám už nepísala o chalaňoch a o vzťahoch. To sa na mňa nepodobá a preto to idem napraviť! Nebudem však písať o svojich aférkach, budem písať o vzťahoch okolo mňa. Sú vzťahy nevesta a svokra rovnaké, ako ich poznáme my? Kto vyberá dieťaťu meno? A aký majú muži názor na mnohoženstvo? Aj o tom nabudúce. Stay tuned!

xoxo

Vaša Miši

nočný Dohuk

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

w

Connecting to %s