Tak je to tu. Odlietam.

Ahojte moje milé,

sedím na letisku vo Viedni, z ktorého som už toľkokrát odlietala, no dnes sa cítim úplne inak. Nejdem za slnkom do španielskej Valencie ani objavovať zákutia úzkych talianskych uličiek. Na letenke je napísané Erbil. Irak.

Do odletovej brány prichádzajú čakať na svoje lietadlo ešte len prví cestujúci, tak som sa rozhodla využiť tento čas a napísať vám pár riadkov. Naozaj veľmi rada som vás v pondelok videla. Bolo to, ako vždy, strašne príjemné a vôbec sa mi nezdá, že sme sa bez prestávky rozprávali päť hodín a stále sa nám málilo! To sa ako dá? 🙂

Budete mi veľmi chýbať. Práve som si uvedomila, že som si od vás nevzala ten krásny denník na zápisky. Hm. Ak teda nemôžem písať doň, budem písať vám. A každý týždeň! Aj praktické informácie o projekte, aby ste si nemysleli, že sa ulievam, aj pikošky z terénu, aj také to hlbšie, že čo prežívam a ako mi je.

Untitled

Domov sa vraciam až koncom júla, takže nestihnem žiaden folklórny festival. Ani Vrbovské vetry, ani Pohodu (BTW, Guča Trumpet Fest stíham!), dokonca aj svoje narodky oslávim v kruhu kurdských detí. Možno im napečiem tortu. Myslíte si, že mávajú na narodeniny tortu? A zoženiem vôbec naše ingrediencie? Ako sa asi tak povie prášok do pečiva po kurdsky!?

A keď už sme pri jedle, tak to je jedna z vecí, na ktoré sa momentálne teším najviac. Ale to vás asi neprekvapuje. Vraj sú naše kebaby a falafely neporovnateľné so shawarmou v Iraku. Prídete na jeden?

No, ale skôr, ako sa rozvášnim o jedle, napíšem ešte čosi o irackom projekte. Akosi sme sa k tomu v pondelok popri tých vzťahových diskusiách nedostali. A teda: Tri mesiace budem pracovať na vzdelávacom projekte na severe Iraku v meste Dohuk a jeho okolí. Pozrite na mapu a hľadajte Kurdistan.

1729-004-AC685C4D

Budem mať na starosť množstvo vecí a hádam to všetko aj zvládnem. Prestavbu školských tried, tréningy učiteľov, nábor a motiváciu detí (i rodičov), aby opäť nastúpili na povinnú školskú dochádzku. A asi aj veľa iného.

Tento projekt mi skutočne dáva zmysel. Keď si spomeniem, ako aj mňa museli kedysi rodičia nútiť, presviedčať a ťahať ráno z postele… no v Iraku by do školy deti rady chodili. Pre konflikt však boli rodiny vnútorne vysídlené a museli sa presťahovať tam, kde bolo bezpečnejšie.

Priatelia, ak môžete, pomáhajte s nami! Každý váš dar sa v Iraku premení na skutočnú pomoc. TU môžete prispieť. ĎAKUJEM! V mene nás všetkých v Iraku…

Teraz sa ale vracajú domov a začínajú od nuly. Chlapci a dievčatá zameškali mnoho učiva a v regióne, kde budem pôsobiť, chodí do škôl asi 35 percent školopovinných detí. Toto nízke číslo je strašidelné. Nevzdelané obyvateľstvo je totiž ľahko zmanipulovateľné a jeho nábor napríklad do extrémistických skupín je oveľa jednoduchší. Tak preto idem. Je to rozumný projekt s pevne nastavenými cieľmi. Dáva mi zmysel. Nie pretože som tzv. slniečkar! Hm, nielen preto. 🙂

Mimochodom, chcete vidieť, ako vyzerala moja príprava pred odletom? Pripájam fotky zo školení prvej pomoci aj z bezpečnostných tréningov.

Vedeli ste napríklad, že podľa nových metodík už počas oživovania nie je potrebné dýchanie z úst do úst? Alebo že najčastejší dôvod úmrtí humanitárnych pracovníkov nie je ani útok, ani bomby, ale nehody na cestách? Aké ironické.

Online školenia a testy, tréning modelových situácií, mnoho rozhovorov, očkovania. Taká bola moja niekoľkotýždňová príprava na Irak. Opäť raz som si uvedomila, aké je dôležité, aby humanitárni pracovníci poznali krajinu, do ktorej prichádzajú, spolu s jej historickými, politickými a kultúrnymi špecifikami. Inak môžu ohroziť seba, svojich kolegov, samotných beneficientov či celú komunitu obyvateľov alebo iné mimovládne organizácie.

Spomínam si na príklad, kedy v jednej africkej krajine pracovník v zdravotníctve odprevadil domov svoju lokálnu kolegyňu. A následne bol zavraždený! Pre neinformovaných pozorovateľov z kmeňa bol totiž votrelcom, ktorý prekročil svoje právomoci a zneuctil ich rodinnú príslušníčku (i keď ju len odprevádzal), za čo musí byť potrestaný a rodina ženy zbavená hanby. Behali mi vtedy trošku zimomriavky po chrbte. Nebojte sa, budem opatrná a obozretná.

Pomaly už končím, začíname nastupovať do lietadla. Dúfam, že tam budú mať nejaké dobré filmy a oriešky. Držte mi palce, aby ma v Iraku niekto na letisku čakal a aby som rýchlo zapadla do kolektívu. Ale zase, aby v tíme nebol nik príliš pekný, nech sa viem sústrediť na prácu.

Sľubujem, že vám napíšem novinky z Iraku každý týždeň. Takže, keď budete “stalkovať” po facebookoch bývalých a ich súčasné (nevravte, že nie), pozrite si aj mail. Budem vám tiež posielať fotky a založila som si aj Instagram. Volá sa “píšemdomovziraku”.

Vždy, keď sa pozriem na naše malé spoločné tetovanie, pomyslím si na vás a bude mi pri srdci teplo. A bude mi teplo aj preto, že sú v Iraku štyridsiatky. Mám vás rada.

Vaša Miši

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

w

Connecting to %s