O tom, ako som sa zasnúbila bez môjho vedomia, ako som agresívny plavec a prečo je zlý futbalista dobrý zamestnanec

Čaute slečny!

Som v novom! Už som presťahovaná a je to tu super – veľká kuchyňa a gauče na streche. Takže som spoko. Ráno sa budím na spev muezína z neďalekej mešity alebo na to, že vypadol prúd, nejde klíma ani ventilátor a ja sa v štyridsiatkach varím zaživa.

Untitled

Teplo je zatiaľ to, čo zvládam najhoršie. Často mám bolesti hlavy, neviem poriadne spať a celá moja bytosť je v  takýchto teplotách trochu zlomená. Dokonca som začala piť vodu, nielen čaj a kávu, čo je pre mňa netypické. A pijem ju s ľadom, ešte netypickejšie! Piva som sa nedotkla už niekoľko týždňov, prešla ma chuť piť pivo v saune.

Nepísala som vám dlhšie, odpusťte, posledné dni sa toho totiž udialo nadmieru veľa. V práci sme urobili mnohé pokroky! Napríklad sme absolvovali mnoho pohovorov a hľadali sociálnych pracovníkov, inžiniera na stavbu školy, koordinátora vzdelávania či projektového manažéra a na každú pozíciu našli hneď niekoľko vhodných uchádzačov.

Začali sme proces verejného obstarávania na stavebnú firmu, ktorá vybraným školám postaví nové triedy pre deti. Potenciálne firmy sme vzali do škôl a merali sme, mudrovali, rátali.

Navštívili sme všetky projektové školy a zozbierali potrebné údaje o deťoch či učiteľoch, deti sme registrovali.

A taká registrácia, to je vám vcelku zaujímavý proces. V piatok dedinský rozhlas, teda duchovný z mešity, ohlásil, že je treba prísť vtedy a vtedy do školy zapísať sa na doučovania, psychosociálne stretnutia a rekreačné aktivity. Náš projekt má mať dosah na 720 detí a my máme po piatich dňoch registrácií vo všetkých obciach v cieľovej skupine vyše 1050 detí! Takže nás čakajú náročné časy.

Je to ale zároveň známka toho, že sa hlásia aj tie deti, ktoré sme v databáze od riaditeľov nemali, teda také, ktoré nikdy do školy nechodili! Máme obrovskú možnosť tieto deti podchytiť počas prázdnin, aby od septembra normálne nastúpili do školy.

O týždeň prebehne prvý tréning učiteľov. Budeme s nimi hovoriť o tom, ako pristupovať k deťom v konfliktných zónach a analyzovať konkrétne modelové situácie.

Začíname i s kampaňou Späť do školy, v rámci ktorej oslovíme komunity a prediskutujeme s nimi výhody školskej dochádzky. V každej škole sa naši pracovníci zúčastnia rodičovského združenia, kde dostanú priestor na akési osvetové okienko. V jednej obci sa rodičovské združenie uskutočňuje pravidelne v mešite a  je prístupné len malej časti vplyvnejších otcov. Budeme sa preto snažiť tému citlivo uchopiť a buď zmeniť lokalitu stretnutí a postupne začleniť do rozhodovania o deťoch aj matky alebo začať osobitné stretnutia len s matkami. Týmto teda pracovne žijeme.

Priatelia, pomôžte nám pomáhať! Aj vďaka malému pravidelnému príspevku dokážeme v Iraku robiť takéto úžasné veci, ktoré majú zmysel!

Prispieť môžete TU. Za nás všetkých v Iraku VÁM ĎAKUJEM!

^13D53049084F1C93A32090DBD7C88C30E56DA59297AAFC14CE^pimgpsh_fullsize_distr

A teraz polopracovná vec – futbalový turnaj. Vláda organizuje zápasy, kde si merajú sily medzinárodné mimovládne organizácie, lokálne organizácie a úradníci z ministerstiev. Rôzne národnosti, vyznania a športové skúsenosti. Výborný nápad!

Všetky zápasy sa uskutočnili v noci o jedenástej alebo o polnoci, aby mali silu športovať aj chalani, ktorí majú počas dňa Ramadán a postia sa. Prvý zápas sme s hlavou vztýčenou prehrali 11:1! A pri ďalších sme v prehrách pokračovali. To ale mne ako osobe, ktorá súťaživosti nerozumie a športy preklína, bolo vcelku ukradnuté. Vychutnávala som si výbornú atmosféru v hľadisku. Nenadávalo sa, mali sme bubon aj plagát, kolegovia priniesli deti aj niečo pod zub a na našich kolegoch, ktorí sa šmýkali a padali, sme sa poriadne nasmiali.

To, že sme dopadli. ako sme dopadli (lebo sme hrali, ako sme hrali) možno znamená, že sú “naši chlapci” slabí v športe a nemajú kondičku. Ale tú nemajú preto, že sú silní v kancelárii. A takýmito slovami sme uzavreli aj celý turnaj. Nie ako fiasko, ale ako úspešné bilancovanie medzi mimovládkami o tom, kto koľko robí a kto sa ako ulieva! A z tohto pohľadu na vec sme absolútnymi víťazmi, čo sme hneď oslávili spoločnou večerou zamestnancov.

Kolega a kolegyňa ma nedávno pozvali do ich rodín na iftar. Ako som písala minule, iftar je večera po západe slnka. Obe večere boli pritom úplné iné… poviem vám o oboch.

Návšteva prvá: U kolegu ma najprv usadili do klimatizovanej obývačky s otcom rodiny a televíziou, avšak ja som sa vypýtala k ženám do kuchyne. A aj keď ani jedna nevedela slovko po anglicky, ohromne sme sa nasmiali! Boli mi vysvetlené rodinné vzťahy, navliekli ma do šiat, ktoré mi neskôr aj darovali a vyzvali ma, nech ukážem, ako to v tej Európe robíme ryžu. Diškurovali sme, koľko vody treba naliať nad okraj ryže či koľko minút nechať ryžu postáť po vypnutí plynu. Ryžu som uvarila a nezhorela ani nebola rozvarená.

Vydýchla som si a rozhovor pokračoval. O tom, že dve zo zúčastnených žien môžu piť a jesť, lebo perióda im umožňuje mať pár dní výnimku z pôstu i o tom, že dvaja bratia im žijú v Nemecku a môj kolega sa z Nemecka vrátil po tom, čo mama zomrela a ocino osamel. Pre jazykovú bariéru som si pritom všetko dovtípila iba z gestikulácie a mala pocit, že hodiny na literárno-dramatickom krúžku, ktorý som v detstve navštevovala, som v tento večer zúročila do bodky!

20170605_192459_HDR(1)

Ako sa večer uberal, aj prísny otec sa pomaly obmäkčil. Na začiatku pôsobil odťažito stareckým dojmom. Svojím postojom akoby hovoril, že rozumie životu a jeho zmyslu, len je dnes príliš unavený, aby to nám nevďačníkom všetko vysvetlil. Pohľad naň automaticky vyvolával nekonečný rešpekt a bázeň.

Postupne so mnou začal nadväzovať očný kontakt. Ukázal mi fotku jeho zosnulej manželky a gestami vysvetlil, že v jeho rodine mnohoženstvo neuznávajú. On si vzal len jednu ženu, ktorú ľúbil. Sám mal síce dve maminy, ale odvtedy už zvyk prelomili. Táto tradícia vymiera, čo sa dá pozorovať u mnohých rodín.

Následne zhodnotil, že keďže mám už 28, je ale ozaj najvyšší čas, aby som sa vydala! Naznačoval pritom, že jeho syn má 32 rokov a ešte žiadnu ženu. Keď sme jedli, prehadzoval mi jeho mäso do môjho taniera. A na konci večera sa na mňa škeril a vravel, nech ešte prídem a prespím u nich a že si moju návštevu vážia. Dokonca sa rodina dohodla, že keď počas Ramadánu pôjde jedna zo sestier do Mekky, prinesie mi svätenú vodu zo studne Zam-Zam. Zapadla som do rodiny a v kútikoch izby sa začalo pošuškávať. Potom ma ženy nechali v izbe samú s mojím kolegom.

Poznáte to, keď napríklad na rodinných návštevách s niektorými ľuďmi neviete, či sa patrí dať na líce jednu pusu alebo dve, alebo či vôbec nejakú a vzniká z toho nepodarené cmukanie do vzduchu, zrážanie sa nosmi a červenanie sa? Tak tu sa to znásobuje tým, že bozky na líce (žena žene) sú akýmsi sociogramom! Ak vám niekto dá také dve, tri pusy, znamená to, že vás má rád. Odtiahnuť sa nemôžete a zároveň nakloniť sa na ďalšiu sa považuje za faux-pas.

Ja som pri odchode dostala od sestier štyri pusy a od jednej až päť! A vtedy mi napadlo – ako ma asi vnímala kolegova rodina? Prešla som predsa všetkými testami! Do kelu, nie sme my náhodou zasnúbení alebo čosi také? Vedia všetko o mojej rodine a chcú ju stretnúť, dostala som šaty, obdržím vodu z Mekky, prebrali sme ženské cykly, uvarila som ryžu, otec ma pozýva na prespávačku, bola som vybozkávaná, kolega ma môže domov voľne vyprevádzať a občas po mne nekoordinovane v miestnosti ľudia žmurkali…

Ak sa vám nechce čítať, pozerajte si fotky. Vždy nejaké nové pridávam na www.instagram.com/pisemdomovziraku

^7825C250559C774DC90C0903E5DBB4465EFF7D56AC6A4EAB9B^pimgpsh_fullsize_distr

Návšteva druhá: U kolegyni sa žiadne neohlásené zásnuby nediali, avšak objavila som v sebe materinské city! Pred pár dňami som to povedala mame a bola dojatá, že bude babkou. Mierne som podcenila, čo mame vravieť a čo nie… Síce mám decká veľmi rada a fascinujú ma, mám pred nimi však často rešpekt a málokedy cítim nutkanie si také malé stvorenie zaobstarať.

Rozvetvená rodina mojej kolegyne (je z 13 detí, pričom každé z detí má minimálne tri deti) sa postarala o zábavu. Kým chlapci a dievčatá upratovali zo stola, muži pili čaj a ženy umývali riady, ku ktorým som nebola pripustená, ochočila si ma banda 5- až 8-ročných. Učili sme sa navzájom farby, čísla a zvieratká v angličtine a kurdštine, naháňali sme sa a keď bolo trápne ticho, tak som občas nejaké z nich vyhodila do vzduchu. Učili sa veľmi rýchlo a nerobili žiadne veľké “kulehy”. Prebrali sme ťažké filozofické úvahy a podrobili ma mnohým skúškam. Skvelý večer!

Po večeri sme šli na kúpalisko. Som zo Senca, ako viete, a som lokálpatriot, ako viete tiež. Keďže som od mala vyrastala pri jazerách, plávanie mám veľmi rada. Som tolerantná voči tým, ktorí plávať nevedia, avšak, ak mi pretnú cestu, som pasívne agresívna. To som o sebe, samozrejme, nevedela, až kým som nezažila kurdské kupko.

Čisto ženské osadenstvo. Folklórna kurdská muzika na plné pecky. Chaos. Horda ľudí. Bazén je rozdelený na dve polovice – na jednej sa učia plávať, na druhej sa pláva (malo by sa plávať). Bola som presvedčená, že všetci plávajú v bazéne dĺžky, ale v tomto bazéne sa plávalo podľa nálady. Pôsobilo to ako nejaká abstraktná a absurdná dráma.

Plávam si a zrazu podo mnou baba, vedľa mňa ktosi, z ničoho nič niekto skáče z mostíka. Keďže je hudba hlasnejšie ako na trance smažkách, nikoho nepočuť plávať popri vás a nemáte šancu sa uhnúť. Skončíte doškrabaná, vystresovaná a unavená skôr mentálne, ako fyzicky. Napriek tomu to bol super zážitok vidieť, ako rýchlo sa vedia dospeláci naučiť plávať. Je to motivujúce. Kolegyňa plávala štvrtý raz v živote, jej sestry prvý raz. Asi pôjdem zase!

Mimochodom, aj takto vyzerá život v Iraku. Pripájam pár fotiek z posledných dní…

Zakončím dnešné rozprávanie tým, že už mám aj kamošov, už sa neutiekam len k predstavám o objímaní oviec. Veľkou oporou sú mi kolegovia odtiaľto, s ktorými trávim v kancelárii a v teréne najviac času aj tím ľudí zo zahraničia. Každý svojím veľkým dielom. Lenka – Čechoslovenka – pečie neskutočné koláče. Domi púšťa vždy dobrú hudbu. Clément mi robí rannú kávu, Zdeněk rozpráva o novinkách v politike a Maciek má v talóne vtipné príbehy z predošlých misií. Chiara je poradca na lokálnu gastronómiu a s Jessem kŕmim susedove zajace.

Nemusíte sa teda o mňa báť, našla som si prechodnú rodinu.

Ale vy to miesto v mojom srdci nestrácate, teším sa na vás a píšem zas!

Nabudúce aj o tom, ako prebehli tréningy učiteľov, ako som stretla partu Slovákov, ako som dala mená švábom na priedomí a prečo je kamarát moslim – latentný ateista a presvedčením evolucionista – frustrovaný.

Vaša Miška

PS: Vedeli ste, že myška znamená v kurdštine a slovenčine to isté – malá myš? Vysvetľujem si to tak, že mi je tento Kurdistan ozaj súdený. Možno tie zásnuby predsa len neodvolám…

 

Reklamy

Po mesiaci v Iraku: Bersima, tahnima a jeden muž stačí

Ahojte!

Bersima znamená som hladná. Tahnima znamená som smädná.

Ramadán trvá už týždeň a ja som sa zatiaľ postila dva dni. Niežeby som veľmi chcela, ale s ľuďmi, ktorí sa postia, som v teréne strávila celý deň a jednoducho som pred nimi nechcela niečo piť alebo jesť. Aj keď mi to navrhovali, lebo sa báli o moje zdravie a chceli mi kúpiť shawarmu. Cítila som sa však nekomfortne. Obdivujem ich, ako celodenný pôst, navyše pri týchto vysokých teplotách, zvládajú s takou ľahkosťou. A zároveň nerozumiem, ako to zvláda moja tehotná kolegyňa.

Všetci však pôsobia unavene. Navyše, naďalej sa v práci tvrdo maká a nik neotáľa. Napriek všetkému, čo o konfliktoch medzi menšinami vídavame v správach, mne sa zdá, že v našich kanceláriách je koncentrovaná tolerancia a akceptácia. Či si kresťan, jezída, moslim alebo neznaboh, každý je tu s každým v pohode. Jezídi želajú moslimom mnoho síl do pôstu: Ramadan Kareem/Ramadan Mubarak. Moslimovia ich pozývajú na iftar, teda večeru po západe slnka. Mimochodom, iftar znamená v preklade raňajky (breakfast=break fast), aj keď ide o večeru. Kolega kresťan pozýva všetkých na krst svojej dcérky. Jednoducho, multikulturalizmus at its best.

Je stále teplejšie a teplejšie. Sused naďalej páli trávu a ohrozuje autá aj ľudí, hoci minulý týždeň sa od jeho ohňa chytili aj iné veci. Kolegovia museli na uhasenie požiaru spotrebovať až štyri hasiace prístroje. V podzemí som vtedy školila tím logistov a koordinátorov vzdelávania. Požiar sme spozorovali, až keď sa polovica miestnosti začala dusiť. Radosti každodenného života.

Ale mám novinky! Už čoskoro v Iraku odštartujeme konštrukčné práce a začneme stavať nové triedy! Pribudnú v školách, kde počet detí ďaleko presahuje reálne kapacity priestorov. V jednej zo škôl, kde som bola robiť monitoring, dnes sedia v lavici až traja žiaci. V niektorých triedach sa učí až 60 žiakov. Škola nemá funkčné toalety a žiadne deti s telesným hendikepom na vyučovania nechodia.

Škole pristavíme päť nových tried, čím navýšime kapacitu budovy a umožníme väčšiemu počtu detí, aby sa mohli vzdelávať. V novom školskom roku by tam mohlo namiesto súčasných 240 detí chodiť až 500!

Priatelia, ak môžete, pomáhajte s nami! Každý váš dar sa v Iraku premení na skutočnú pomoc. TU môžete prispieť. ĎAKUJEM! V mene nás všetkých v Iraku…

Hľadali sme trvalé a nie ad-hoc riešenie, preto sme sa rozhodli stavať murované triedy. A už hľadáme robotníkov, ktorí sa do toho pustia. Teším sa, ako budú triedy postupne rásť. Priebežne vám budem posielať fotky.

Počas minulého týždňa sme sa stretávali i s takzvanými muhtarmi, teda starejšími obce a tiež s riaditeľmi škôl, na ktorých budeme realizovať naše aktivity. Boli pokorní a veľmi chceli spolupracovať. Mnohí z nich tiež dokázali opísať psychosociálny stav detí: nespavosť, nepozornosť, strach, únik do samoty. Tráum, ktoré zanechala prítomnosť teroristickej organizácie Islamský štát, je veľa. Učitelia vedia o výzvach, ktoré ich ešte vo vzdelávaní čakajú a aj o tom, že popracovať musia i na sebe.

Mimochodom, na hlásenie našich aktivít a nábor detí do škôl nám dovolili používať lokálny dedinský rozhlas, teda mikrofón na mešite, ktorým muezín zvoláva občanov na modlitby.

Pred pár dňami sme tiež mali veľké stretnutie s celým naším tímom.  Ten sa skladá zo šikovnej projektovej manažérky (mojej pravej ruky), koordinátorov vzdelávania i sociálnych pracovníkov. Všetci majú dlhoročné skúsenosti s prácou s deťmi. Vstupujú tiež do zón, ktoré nemusia byť vždy bezpečné. Z niektorých oblastí sa musíme kvôli bezpečnosti hlásiť našim kolegom raz za hodinu.

S domácimi sa mi pracuje naozaj dobre. Iračania majú vnútorný drajv a obrovskú výdrž. Vôbec to nie je tak, že by rezignovali a čakali s otvorenou dlaňou na pomoc zvonka. Práve naopak! Snažia sa školy sami prestavať, opraviť a učia bez výplaty, aby všetko naďalej fungovalo. Aj keď niektoré školy sú len tri kilometre od bojovej línie. Aj keď deti na škole prišli o končatinu. A rodičov. Alebo domov. Fascinuje ma s akou energiou sa všade pracuje. Vôbec nemám pocit, že by táto krajina chcela byť závislá na mimovládnych organizáciách. Ľudia majú svoju česť a hrdosť a radšej by boli na všetko sami, len to je, bohužiaľ, vzhľadom na rozsah tohto konfliktu a s ním spojených problémov nereálne.

IMG_2160.JPG

A mimovládne organizácie kooperujú ukážkovo. Veľmi dôležitú úlohu v tom zohráva takzvaný cluster. Je to akési združenie neziskových organizácií, štátu i všetkých dotknutých aktérov, ktorý slúži na koordináciu a vďaka ktorému navzájom vieme, kto kde a čo robí a nelezieme si vzájomne do kapusty. Nás sa najviac týka Education cluster. Keď sme vyberali školy do nášho projektu, konzultovali sme s clustrom, kde sú najväčšie potreby, kde ešte iné organizácie absentujú a podľa toho sme plánovali aktivity.

Poslednú nedeľu sme si zašli na krátky výlet k jazeru. Slovo výlet znamená pre domácich synonymum slova piknik, čo ja absolútne zbožňujem! Hocikde, kde prídu, si rozložia deky, začnú jesť, fajčiť vodnú fajku, pustia si hudbu a poď ho do tanca!

Večer sme tiež oslávili narodeniny mojej kolegyne. Zašli sme na moju obľúbenú vyhliadku nad mestom, rozkrojili tortu a tipovali, kde v meste najbližšie vypadne prúd. Romantika.

Minule som vám písala o komunite Jezídov. Dnes v krátkosti o kresťanoch.

Kresťania v Iraku sú jedni z najstarších kresťanských komunít na svete. Ich počet sa odhaduje na asi milión, avšak v posledných rokoch mnohí krajinu opustili a aktuálne čísla nie sú známe. Navštívila som mesto Alqosh a neďaleký kláštor Rabban Hormizd, ktorý je vtesaný do skál. Voľnému oku je to neviditeľná stavba, až kým neprídete bližšie. Alqosh je vzdialený asi 50 kilometrov od mesta Mosul a vidieť odtiaľ krásnu a obrovskú mosulskú priehradu na rieke Tigris. Chrám bol postavený okolo roku 640 nášho letopočtu a prítomnosť kresťanov siaha do cca roku 500 pred Kristom. Neuveriteľné!

Najväčším etnikom v oblasti sú Asýrčania pod nich patriaca skupina Chaldejcov. Táto oblasť je jedna z mála, kde sa hovorí aramejsky. Dlhé roky tu spolunažívali židia s kresťanmi, neskôr však boli vyhnaní a ostala po nich len mešita. Prikladám fotky z výletu.

Chcem sa ešte na odľahčenie – alebo naopak ako intelektuálno-morálnu výzvu – dotknúť témy mnohoženstva.

Niektorí Slováci isto závidia, iní by ani za nič nechceli viac ako jednu ženu na krku.

Celá konverzácia s kolegom, ktorého som vám minule spomenula, sa začala tým, že mal omylom v hrnčeku čaju dve lyžičky. Povedal mi, že kto má viac lyžičiek v čaji, bude mať viac žien. Následne sa mi zdôveril, že síce má ženu “len” jednu, pohráva sa však s myšlienkou rodinu rozšíriť. Jeho žena ho miluje nadovšetko a sama ho nabáda, aby o tom premýšľal. On jej zas tvrdí, že toho nie je schopný a ranil by ju.

Mnoho žien však naozaj chce o babu viac! Prečo? Aby mohli zdieľať radosti a strasti manželského života, klebetiť a pomáhať si. Minulý týždeň som videla, ako tri ženy vykladajú veci z dodávky. Tieto ženy prišli v bojoch o manžela a tak si so starostlivosťou o domácnosť a výchovou detí vypomáhajú navzájom.

Neviem si na tému mnohoženstva utvoriť názor. Mám pocit, že ja by som sa o muža nechcela deliť, ale zároveň sa mi otvárajú obzory pri rozhovoroch a viem sa do tej situácie čiastočne vžiť a nesúdiť. Čo si o tom myslíte vy? A z druhej strany, zmení sa váš názor, keď ide o mnohomužstvo?

Dnes je to mesiac, čo som tu. Chýbate mi. Keď som videla ovce, mala som ich chuť objímať. To je level mojej občasnej osamelosti.

S týmto sa s vami lúčim a prajem príjemný týždeň! A dodatočne veselý medzinárodný deň detí!

Vaša navždy,

Miši

PS: Dnes som pozvaná ku kolegovi a jeho veľkej rodine na iftar. Zaujíma vás, ako to prebieha? O tom nabudúce.

O Ramadáne v subtrópoch, o ozvenách výbuchov v školách a o svokrách

Ahojte!

Začal sa Ramadán, deviaty mesiac roka podľa islamského lunárneho kalendára, kedy je každý moslim povinný sa počas dňa zdržať akéhokoľvek jedla či pitia. A je tu teplo. Fakt to nikomu nezávidím.

Kolegyňa mi vravela, že keď pracovala v palestínskom utečeneckom tábore, držala pôst zarovno s ostatnými. Aby som si vedela predstaviť, čím veriaci prechádzajú, premýšľala som, že by bolo zaujímavé to skúsiť. Dnes je však len druhý deň a pri predstave, že by som si ráno nedopriala raňajky a kávu, sa mi hneď točila hlava. A odvtedy som vypila už asi dva litre vody. V týchto dňoch v Iraku teploty siahajú stále vyššie a ja obdivujem odvážnych.

Tento týždeň sa udialo mnoho vecí. Chcela som vám pred pár dňami aj “zaskajpovať”, ale napokon som nestíhala. Za posledný týždeň som dvakrát pracovala viac ako 14 hodín, v sobotu som sa preto rozhodla dopriať si poriadny víkend. Hlasná hudba, tancovanie po byte, hodiny varenia. Spánok. A večer kokteily na streche s kolegami z iných mimovládok.

^4E2E018D58A00B859A9ABF8F09CA8FD9AD2020A7BF84640304^pimgpsh_fullsize_distr(1)

Moje vzdelanie v psychoterapii teraz využívam naplno. Sama si v sebe analyzujem obranné mechanizmy humanitárnych pracovníkov. Všetci robia záslužnú prácu a svojmu presvedčeniu venujú veľkú časť svojho života. O tom niet pochýb. Aké sú však motivácie každého jedného z nich? I keď okolie oceňuje našu obetavosť, nie sme všetci tak trochu egocentrici? Je viac cynikov alebo “slniečkarov”? Aký odpočinok volí terénny pracovník vo voľnom čase? Vieme medzi nami nájsť podobnosť v nemožnosti nadviazať pevný vzťah s opačným (príp. rovnakým) pohlavím?

Pred pár dňami som bola neďaleko mesta Mosul. Neďaleko rozumej dva kilometre. Navštívili sme niekoľko škôl a stretli sa s riaditeľmi, učiteľmi i rodičmi. Strechy budov majú obrovské trhliny po granátoch, steny školy zas diery veľkosti tenisovej loptičky. Nefungujú záchody, netečie voda, celá škola je doslova v troskách. V triedach možno badať prítomnosť vojakov. Všade vidíte ohorky z cigariet, plechovky od kokakoly, revolučné nápisy po tabuliach i stenách.

Školy sú napriek tomu naďalej funkčné. Namiesto 300 detí, čo je maximálna kapacita budovy, sa ich však v obmedzenom priestore učí až 600! Učitelia nedostali plat vyše roka, nie sú dostupné ani žiadne školské pomôcky a okolie školy je pravdepodobne sčasti zamínované. A keď sa započúvate, z diaľky počuť výstrely akoby hrmelo. Nemali by to však byť bojové rany, skôr odstraňovanie výbušnín v oslobodenej časti. Tak mi povedali. Ins´allah.

Keď sme prechádzali priestormi a zbadala som malých chlapcov s obrovskými očami, ako na nás z tried bez okien pozerajú, mala som zimomriavky. Ľutovala som aj učiteľov. Unavení a s kruhmi pod očami ledva dokázali odučiť také stovky detí. Ak pôsobia ako vyhorení, nemožno ich súdiť. Neviem, či by niekto z nás využíval na žiaka orientovaný prístup učenia, ak by pracoval v takých podmienkach, ako pedagógovia v okolí Mosulu.

V každej škole sme robili sme takzvaný assessment, čo znamená zápis aktuálneho stavu a konkrétnych potrieb. Na základe toho sa mimovládni aktéri združení v klastri môžu rozhodnúť, ktoré akútne potreby sú schopní podporiť. Jedna organizácia napríklad môže postaviť latrínu, iná opraviť strechu školy. My budeme s našimi lektormi trénovať učiteľov v špecifikách učenia vo vojnových oblastiach.

Písala som vám už o Iraku, o Kurdistane, ale ešte nie o etnicko-náboženských skupinách. Dnes vám trochu poviem o Jezídoch.

Jezídi ma natoľko fascinovali, že som si o nich veľa čítala a aj aktívne vyhľadávam do diskurzu kolegov, ktorí Jezídmi sú. Tvrdia o sebe, že sú najstarším náboženstvom na svete a dokladajú to kalendárom, ktorý by mal byť o tisíce rokov starší, než kalendáre kresťanské, židovské, islamské či gregoriánske.

Jezídi sú považovaní za moslimskú sektu. Ich viera však obsahuje aj prvky zoroastrizmu, šamanizmu, judaizmu a hinduizmu. Je to úžasný mix videní sveta. Majú príbehy aj o Adamovi a Eve a veria i v reinkarnáciu. Majú anjela, ktorý je však padlý anjel (tzv. Páví anjel) a preto ich pravoverní moslimovia považujú za satanistov. Nejedia šalát, pretože v ňom môže prebývať diabol. A Slnko má medzi symbolmi silné miesto, smerom k nemu sa modlia.

Na jednej strane si Jezídi vážia všetko živé, sú veľmi priateľskí, vždy usmiati, tolerantní a pijú alkohol. Na strane druhej majú zakázané uzatvárať manželstvo s osobou, ktorá nie je Jezídom. Považuje sa to za akési znečistenie rodu. Sú známe prípady ukameňovania žien, ktoré si začali s Moslimom.

Jezídom sa človek nemôže stať z presvedčenia, môže sa tak len narodiť. Toto, samozrejme, speje k tomu, že etnikum postupne vymiera a je ich na svete stále menej. Momentálne sa počet Jezídov odhaduje asi na 200- až 600-tisíc ľudí celosvetovo. Nie je to teda veľká skupina, napriek tomu ste o nej už možno počuli. Bohužiaľ, ak ste o nich počuli, bolo to zrejme v súvislosti s ich perzekúciou, buď počas Saddámovho režimu alebo tzv. Islamského štátu.

Ak sa vám nechce čítať, z Iraku dávam aj fotky na www.instagram.com/pisemdomovziraku

Veľa sa písalo o exode Jezídov na horu Sinjar na severozápade Iraku v snahe extrémistických islamistov zbaviť krajinu neislamských vplyvov. Stovky rodín boli v roku 2014 zahnaní na Sinjar, kde žili niekoľko týždňov v horúčavách a bez prísunu jedla či tekutín. Obrovské množstvo ľudí zahynulo hladom, smädom, vypätím, niektorí boli pochovaní zaživa, iní spáchali samovraždu. Toto obdobie je označované aj ako genocída.

Čo ma naozaj zaujalo bol príbeh o dievčatách a ženách, ktoré boli väznené a znásilňované vojakmi. Tie, ktoré to prežili a vracali sa do svojich domovov, uvítali muži s kvetmi a žiadali ich o ruku! Tým ich zbavili nečistoty a hanby a prijali späť do komunity.

Pútnickým miesto Jezídov je mesto Lalish, ktoré sme navštívili a pripájam tu aj pár fotiek.

Je to prekrásne miesto! Nájdete tam hrobku náboženského učiteľa a islamského mystika, šejka Adího Ibn Musafíra, ktorý zomrel v roku 1162. Každý rok v septembri sa tu schádzajú ľudia z celého sveta na sedemdňovú púť. V meste sa chodí len na boso. Ak máte záujem, vyhľadáte súčasného duchovného, ktorý odpovie na všetky vaše otázky a zavolá vás k sebe domov na čaj. Jezídov je málo a tak si vážia každý záujem z okolia a každého návštevníka považujú za nositeľa ich kultúry. Som poctená, že som mala možnosť na nich natrafiť a povedať vám o nich.

A aby som splnila svoj sľub, nasleduje moja obľúbená téma. Tadadá… vzťahy!

Pred pár dňami som obedovala so svojou kolegyňou. Čaká bábätko a žije s manželom u svokrovcov. Pýtala som sa jej, či to nie je otrava. Predsa len, nemá s manželom súkromie a vzťahy nevesta vs. svokra sú u nás známe, ako tie nie práve najjednoduchšie.

Kolegyňa bola mojou otázkou prekvapená. Priznala, že to nie je vždy jednoduché, ale napriek tomu sa teší, že je žien v domácnosti viac. Má vraj šťastie na dobrú svokru, má sa s kým porozprávať a svokra je jediná, ktorá v domácnosti varí. To kolegyni vyhovuje, aspoň sa môže venovať pracovnej kariére.

Pýtala som sa, ako vyberala meno pre dieťa a dostala som zaujímavú odpoveď. Meno nevyberala ona, vyberala ho svokra! Prvé dieťa bude totiž “patriť” jej. Svokra sa o neho bude starať a mať i hlavné slovo pri výchove. Tak sa dohodli. Ostatné deti už budú mať za matku moju kolegyňu. Nuž, čo by ste na takýto systém povedali vy? 🙂

Nabudúce aj o mnohoženstve a prečo môj kolega chce ďalšiu ženu, ale otáľa – info z prvej ruky!

Vraj už máte na Slovensku teplo? Užívajte si! A užívajte si aj to, že môžete mať krátke rukávy či sukňu, môžete sa ísť hodiť do jazera a potom si dať na tráve radler.

Ja tú príležitosť – ako správne predpokladáte – nemám, no i tak mi je fajn.

Papapapapapa,

Vaša Mižu

WP_20170524_19_40_41_Pro

 

 

Ako neodmietnuť čaj v Kurdistane a neskladovať zbrane v skrini

Milé baby!

Mám za sebou len dva týždne v Iraku a mne sa zdá, akoby som v tejto krajiny žila omnoho dlhšie. Čas tu síce plynie pomalšie, no nových skúseností, práce a zážitkov je tak veľa, že na ich skutočné prežitie občas moje dni nestačia.

Je preto aj dobré, že je opäť nedeľa a ja som tu s ďalším listom. Zas mám toho toľko, čo napísať, že všetko sa mi do riadkov ani nezmestí.

Nedávno ste sa ma pýtali, aké kurdské slová ešte poznám. Nuž, viem povedať kolegom, že som hladná a spýtať sa, kedy ideme na obed. Na obede si viem vypýtať kurací sendvič aj ayran, teda nápoj z jogurtu a vody a po obede dokážem objednať čierny čaj pre celý stôl.

Môže to znieť prízemne, že sa všetko točí okolo jedla. Ono to však je asi bežné, že keď je človek v strese alebo rieši intelektuálne náročné úlohy, jeho základné potreby sa ozývajú o to viac.

Keď som sa napríklad na Slovensku dlhé hodiny, často do noci, venovala integračným projektom zameraným na ľudí s medzinárodnou ochranou (azylantov a tzv. doplnkáčov), stretávala som sa s ťažkými príbehmi, traumatizovanými deťmi a riešila nespočetne veľa konfliktov. Práve v týchto momentoch som si každý večer povedala, že si zaslúžim odmenu! A tak som si vždy po ceste do práce dopriala horalku a po práci zase hot dog s horčicou na autobusovej stanici. Stáva sa to aj vám? Vážite si viac svoj komfort, svoje obľúbené jedlá, miesta a ľudí, keď ste zavalené starosťami?

Ak nie ste až také čitateľské typy, sledujte Irak cez môj www.instagram.com/pisemdomovziraku.

Moja slovná zásoba tak poukazuje na to, že práce je naozaj dosť. Keďže však stále čakám na bezpečnostné povolenie do terénu, do mnohých častí Iraku ešte nesmiem vstupovať. Tento týždeň som ale nebola zavalená len administratívou. V našej druhej kancelárii neďaleko Mosulu som školila našich pracovníkov, ktorí sa venujú deťom na školách alebo často pomáhajú s distribúciou základných potravín či iných potrieb priamo v  meste Mosul.

Clipboard02

Zvyšovanie zručností našich zamestnancov nazývame pojmom “budovanie kapacít”. V humanitárnom a rozvojovom kontexte smerujú mimovládne organizácie k stavu, kedy už ich služby nebudú potrebné, pretože domáce obyvateľstvo si všetky úlohy dokáže pokryť samo. Jednou z úloh nás, pracovníkov zo zahraničia, je školiť kolegov v oblastiach, ktoré sa im môžu zísť v súčasnom povolaní alebo aj v tých budúcich. Učíme ich napríklad základom psychosociálnej práce s deťmi, ako poskytovať zdravotnícku prvú pomoc alebo ako si vytvoriť excelovskú tabuľku v počítači.

Keď sme sa raz cez obed medzi týmito školeniami chystali do ulíc kúpiť si falafel, jedna z účastníčok školenia nás zastavila a o pár minút prišla s obedom pre nás všetkých 15!

Pohostenie počas školenia

Táto pohostinnosť mi je veľmi sympatická a okamžite som si na to zvykla. Jeden navarí, ďalší pripraví čaj, tretí umyje riady. Nikto sa pritom s nikým nedohaduje, ide to automaticky. Na týchto ľuďoch ľahko zbadáte, ako sú rodinne a komunitne založení. Individualizmus, ktorý na Západe (v dobrom aj v zlom) zmenil našu  spoločnosť,  do Iraku, zdá sa, ešte nepresiakol.

Mimochodom, také pitie čaju v Kurdistane je bežným rituálom ráno, na obed, večer a asi ešte 10-krát medzi tým. Odmietnuť čaj je faux-pas a ak chcete byť s prísediacim za dobre, čaj si dajte. Pochopiteľne, vyústi to v to, že sa vám z presladeného čierneho čaju budú triasť ruky a zvýšite si nielen hladinu kofeínu, ale aj pravdepodobnosť na infarkt a cukrovku. Ale verte mi, stojí to za to!

Tento týždeň sme tiež sedeli s celým tímom a premýšľali, aké činnosti naplánujeme na ďalšie mesiace. Keď takéto aktivity plánujeme, hovoríme zvyčajne o štyroch skupinách obyvateľstva, s ktorými robíme: domáce obyvateľstvo, navrátené obyvateľstvo (odišli počas konfliktu a vrátili sa), vnútorné vysídlené obyvateľstvo (odišli z miesta konfliktu a teraz žijú v inej časti Iraku) a utečenci (napríklad zo Sýrie). A naše aktivity s deťmi, rodinami a učiteľmi sa následne snažíme nastaviť nielen podľa aktuálnych potrieb, ale aj na základe prognóz, ktoré nám naznačujú, ako sa môže konflikt vyvinúť a aké pohyby obyvateľstva sa môžu diať.

Cez leto budeme organizovať tzv. obnovovacie kurzy pre decká, ktoré pre konflikt zameškali školu alebo ju  z rôznych individuálnych dôvodov nezvládali. Ideme sa zamerať aj na dievčatá, ktoré v oblasti Zumar, kde projekt prebieha, chodia do školy len zriedkavo.

Chcete pomáhať v Iraku s nami? Budeme Vám vďační za každý, i malý pravidelný príspevok. Vďaka nemu tu dokážeme urobiť viac. Prispieť môžete TU. Ďakujem!

Prečo? Medzi dôvodmi môže byť aj to, že školy sú zmiešané a rodičia svoje dcéry nechcú do takýchto škôl dávať. Alebo pre nich vzdelanie ich dcér nie je dôležité a radšej preferujú, aby sa dievčatá v skorom veku vydali.

Príčiny sú ale tiež praktické – školy sú preplnené, veľmi vzdialené od bydliska, cesty k nim môžu byť zamínované alebo rodičia nemajú finančné prostriedky na dopravu. A, samozrejme, často sú deti zdrojom zárobku a rodina si skrátka nemôže dovoliť, aby jeden z jej členov chodil do školy.

IMG_5791

Práca s rodičmi je v  našich programoch nesmierne dôležitá. Jeden z našich pracovníkov bol frustrovaný z nedávneho “focus-group” stretnutia, kedy sa z 30 učiteľov vyjadrili len traja, že dajú svoje vlastné dcéry ďalší rok do školy. “A to boli učitelia, tak si asi viete predstaviť, ako to vnímajú pastieri,” komentoval.

Stretávam sa teda s takými rozhodnutiami, na ktoré už my v Európe nie sme zvyknutí. Je kľúčové si vtedy uvedomiť, v akom kontexte pracujeme a podľa toho prispôsobiť svoj prístup.

Na fotkách napríklad vidíte obrázky z plagátu, ktorý vysvetľuje rodičom, ako v dome skladovať zbrane tak, aby bolo dieťa v bezpečí.

To je čosi, čo je pre nás šokujúce až hrozivé. Zároveň, nebuďme pobúrení, pretože, keď si to zarámcujeme do momentálnej situácie, vidíme, že len za predošlý víkend bolo napríklad v Mosule presídlených cca 30-tisíc ľudí a štyri školy boli minulý týždeň napadnuté.

A teraz info okienko! Sľúbila som vám, že napíšem čosi ku Kurdistanu. História Kurdistanu je históriou siahajúcou ďaleko do minulosti, krvavá a boľavá, plná utláčania a bojov.

Kurdistan sa rozlieha v piatich krajinách: Irak, Irán, Turecko, Sýria a Arménsko. Kurdi nemajú vlastné územie, je to najväčší národ na svete bez vlastného štátu.

Počet obyvateľov sa uvádza od 30 do 50 miliónov, z čoho asi 5,5 milióna (uvádza sa aj osem) žije na území Iraku. Veľa Kurdov žije v zahraničí.  Kurdi majú podobný jazyk ako perzština v Iráne.

Na Slovensku ich žije tiež niekoľko, sú to najmä ľudia so statusom tzv. osoby bez štátnej príslušnosti. Postupne vám budem písať konkrétne špecifiká. Uvidíte na príkladoch, akú majú Kurdi vo všeobecnosti povahu a zvyklosti.

A na záver – dlho som vám už nepísala o chalaňoch a o vzťahoch. To sa na mňa nepodobá a preto to idem napraviť! Nebudem však písať o svojich aférkach, budem písať o vzťahoch okolo mňa. Sú vzťahy nevesta a svokra rovnaké, ako ich poznáme my? Kto vyberá dieťaťu meno? A aký majú muži názor na mnohoženstvo? Aj o tom nabudúce. Stay tuned!

xoxo

Vaša Miši

nočný Dohuk

Môj desiaty deň v Iraku: Noví kolegovia, nové šaty a 11 hodín práce denne

Ahojte dámy!

Tak teda som tu! Dnes je môj desiaty deň v Iraku a ja vám píšem svoj druhý list. Hoci je nedeľa, sedím v kancelárii a okolo mňa v pracovnom nasadení pobehujú aj ostatní kolegovia. V Iraku je totiž víkend v piatky a soboty. Nedeľa je teda prvý deň pracovného týždňa.  Nuž, zvykám si 😊

Od chvíle, kedy som opustila naše krásne Slovensko, som stretla mnoho milých ľudí. Mojich kolegov i domácich. A prvého kamaráta som si našla už v lietadle! Pri lúštení slovenskej osemsmerovky mi totiž pomáhal môj spolucestujúci z Iraku. Potom sme si vzájomne vymenili maškrty, moje Hašlerky a Bon Pari za jeho Hubba Bubba žuvačky (naposledy som ich mala v ústach asi na prvom stupni základnej školy). Čo vám poviem, plnohodnotný vzťah.

Už som spoznala aj časť mojich kolegov v Iraku, zahraničných i lokálnych. Je ich tak veľa, že mi vraj bude trvať týždeň, kým sa naučím ich mená, varoval ma kolega. A mal veru pravdu. Dnes je to viac ako týždeň a viem mená asi polovice z nich.

Aby ste rozumeli, prečo nás je tak veľa, vysvetlím. V Iraku koordinujem projekt Človeka v ohrození, ktorý podporil SlovakAid a trvať bude takmer rok. Ja tu budem tri mesiace, aby som rozbehla hlavné aktivity. Napríklad zariadila, aby sa opravili triedy i postavili nové alebo zamestnala a zaškolila zamestnancov.

V kancelárii však sedím aj s ľuďmi, ktorí pracujú prostredníctvom našej sesterskej organizácie Člověk v tísni na iných projektoch. Keďže obe organizácie pred rokom spojili svoje sily, dnes fungujeme ako jedna entita pod jednotným anglickým názvom People in Need. V teréne sa tak podľa potrieb dopĺňame, pri realizácii rôznych aktivít spolupracujeme a aj naše náklady na ubytovanie či administratívu sú menšie. Hlavne však spolu dokážeme pomôcť viacerým ľuďom. A to je asi to najdôležitejšie.

IMG_1951

Je mi tu zatiaľ dobre. Práce je nad hlavu, tak nemám čas myslieť na to, že mi chýbate.

Keďže čakám na bezpečnostné povolenia na vstup do terénu, zatiaľ vypracovávam manuály na tréningy učiteľov a prácu s deťmi, riešim verejné obstarávania a podobné administratívno-finančné záležitosti. Ani jeden deň som pritom nerobila menej ako 11 hodín. Buď som dlhšie v práci alebo veci ešte dorábam po večeroch vo svojej izbe. Ale aby všetko dobre klapalo, na úvod je táto administratíva potrebná. O týždeň už budem mať aj zážitky zo škôl, určite vám o tom napíšem!

18252073_1153314574773447_3456689035299258368_n(1) (1)

Okrem toho, ľudia sú priateľskí, počasie je fajn, shawarma chutí tak, ako má a mesto pôsobí bezpečne (aj keď incidenty sa tu občas dejú). Je pre mňa zvláštne, že sme asi hodinu vzdialení od Mosulu, kde sa neustále bojuje. Napríklad pred týždňom sa stal útok na školu, kde sa schovávali rodiny s deťmi, z ktorých sa kvôli konfliktom stali vnútorní vysídlenci.

Napriek tomu, že tu v meste Dohuk (Duhok), kde pôsobíme, nebezpečenstvo hrozí, takmer vôbec ho nie je cítiť. V niektorých častiach sú budovy mesta v ruinách či schátrané, v iných zas vídam moderné obchody a krásne upravených ľudí.

Stihla som už zájsť aj do 3D kina – luxus, ktorý si doma málokedy dovolím. A v sále som bola úplne sama. Nahlas som sa preto smiala i nahlas plakala. Chodiť do kina sama je už dlhé roky jedno z mojich najobľúbenejších hobby.

A absolvovala som ešte aj ďalšiu aktivitu, ktorú doma praktizujem, ako dobre viete, málokedy. Nakupovanie! S kolegyňami sme sa vydali na nákup tradičných látok, chceli sme totiž zapadnúť medzi miestne dámy a tiež mať na slávnostné príležitosti v skrini pripravený i lokálny odev. Obchod bol preplnený látkami na šaty, nohavice či kabáty. Možností kombinácií? Nekonečno.

18299728_1638249182871460_4159392684751978496_n (1)

Miestna krajčírka nám následne vzala miery. Niečo tak rýchle som ešte nezažila! Primerala látku od dlane k ramenu, potom od ramena po zem a hotovo! Za tú krátku chvíľu, čo sme strávili v jej staršom domčeku, som sa stihla namotať na telenovelu, ktorú v napätí sledovali krajčírkine dcéry a vnučky. Dievčatá boli rozkošné. Do angličtiny nám prekladali všetko, čo sa v deji odohrávalo.

A šaty už mám! Dievčatá mi vybrali ružovú. Extrémne dievčenskú ružovú! A keďže som nová a teda ovplyvniteľná, dala som sa nahovoriť. Výsledok? Časť tímu mojich kolegov ma v práci oslovuje Hello Kitty.

1

Na irackú misiu som prišla v ideálny čas, už mám totiž za sebou aj teambuilding. S kolegami sme sa vybrali na piknik. Vyzerali sme pritom ako školský výlet! S babami sme si v buse rezervovali zadnú „päťku“, ženy vzadu a muži vpredu. Nechala som kolovať slovenské cukríky, tatramelky i chrumky, hudba hrala na plné „pecky“ a šoféri tlieskali a pospevovali si kurdské ľudové. Proste atmoška!

V autobuse to stíchlo len vtedy, keď nás na kontrolných stanovištiach, tzv. check-pointoch, zastavili vojaci.

Check-point je akási neformálna hranica, kde ozbrojené sily kontrolujú doklady pasažierov a vozidlo. Vznikne vždy v lokalite, kde je zvýšené bezpečnostné riziko. Sú však známe i prípady, že niektoré kontrolné stanovištia boli falošné. Na takých potom hrozí, že vás môžu prepadnúť, olúpiť či uniesť.  V každej krajine konfliktu majú check-pointy iný charakter. Tie na severe Iraku sú omnoho pokojnejšie, ako napríklad stanovištia v Palestíne.

Keď sme dorazili na miesto uprostred hôr, pri rieke sme si rozložili deky. Kým ženy trkotali, muži prichystali jedlo. Nemôžem povedať, že by sa mi toto chvíľkové rodové rozdelenie práce nepáčilo.

Muži z auta pustili muziku a začali tancovať, poskakovať, tlieskať či lúskať. Aj ja som sa naučila základné kroky, ktoré tancujú ženy. Veľmi pekné, hoci pre mňa trochu jednoduché a časom som sa začala nudiť. Chcela som im preto ukázať detvianske cifrovačky, v šatách to však nešlo. Áno, mali sme na sebe šaty! Piknik je totiž považovaný za slávnostnú udalosť, a tak boli baby nahodené, vyčančané a nepotkýňali sa, ani si na kabátik nešliapali. Na rozdiel odo mňa.

IMG_1831

IMG_1816

Aby som bola aj informatívna, dnes vám napíšem čosi málo o Iraku.

Keď sa povie Irak, väčšine z vás asi napadne krízové obdobie vlády a kultu osobnosti irackého prezidenta Saddáma Husajna, jeho poprava alebo súčasné obdobie okolo teroristickej organizácie Islamský štát. Irak prešiel v posledných štyroch dekádach ťažkým ekonomickým a sociálnym úpadkom, ktorý v roku 2003 vyústil do zvrhnutia Saddámovho režimu. Nastal chaos a občianska vojna, čo využili militantné skupiny, medzi nimi aj tzv. Islamský štát.

Krutá vláda tejto teroristickej organizácie vyhnala z domovov státisíce ľudí. Odhaduje sa, že v krajine je vnútorne vysídlených viac než tri milióny ľudí a viac než osem miliónov potrebuje okamžitú humanitárnu pomoc. V závislosti od intenzity bojov a násilia, ktoré pramenia z útokov na oblasť mesta Mosul, bude zrejme v najbližších mesiacoch veľké množstvo ľudí nútených opustiť svoje domovy, aby našli bezpečnejšie útočisko.

V správach sú obrazy prestreliek, vybuchujúcich budov a detských vojakov s vlajkou ISIL na tankoch. Samozrejme, takto to nevyzerá všade a život musí pokračovať ďalej. Do tohto chaosu prichádzajú mimovládne organizácie, ktoré na určitý čas nahrádzajú úlohu štátu a asistujú v sektoroch, ako je bezpečnosť, zdravotníctvo či vzdelávanie. Napriek tomu, že sú obyvatelia silní a motivovaní, ešte dlho potrvá, kým sa krajina vysporiada s ranami, ktoré dostala a dostáva naďalej a dovolím si tvrdiť, že bez pomoci zvonku je rehabilitácia v súčasnosti nemožná. Toľko z teórie na dnes. O týždeň vám poviem niečo málo zas o Kurdistane.

Prišla som do práce skôr, aby som vám napísala, ale už sa to v kuchynke hemží ľuďmi a rozvoniava káva s kardamomom. Idem sa teda ďalej zoznamovať.

Čauani? (Ako sa máte? V kurdskej sorani reči)

Vaša Miš-miš (prezývka od kurdského šoféra)